Charakteristika: Anita je mnoho vecí, no ani jedna z nich neobsahuje synonymum k slovu zlý. Teroeticky by mohla byť zhmotneným a dýchajúcim opakom všetkého zla, prakticky minimálne jeho vernou napodobeninou. A ako sa už u dobra stáva, je ho nesmierne málo. U našej princeznej doslovne, pretože je naozaj nízka. Jej výška nie je nič vyslovene bijúce do očí, no je pre ňu malinko iritujúce, že je takmer vždy tá najnižšia osoba v miestnosti. A ak už výška nie je to, čím sa môže chváliť, ďalšia alternatíva by mohli byť jej vlasy. Má ich dlhé asi do pol pása a jasne hrdzavé. Rovné väčšinu času. Jej oči majú farbu hlbín oceánu, nos má primerane veľký, pery prirodzene krojené, tvár okrúhlu. Nikdy nebola ten typ dievčaťa, čo sa aj ako dievča oblieka, ona je skôr na nohavice, vyťahané košele a čierne kožené bundy. Jej vzrast by mohli zachrániť ešte vysoké topánky, no princezná-neprincezná, nedokáže ich nosiť bez toho, aby sa na tom neprizabila. Väčšinou pôsobí ako krehká dámička, a preto vie celkom dosť zaskočiť fakt, keď sa mimo bálov začne obliekať ako nejaký motorkár a stále sa hrdo nesie okolo. Vie byť nenápadná ako vánok a keď nechce, aby si ju niekto všimol, nepovšimnutá zostane. A ak má toto mať niečo spoločné s ladnosťou, u nej to tak nie je, lebo tá jej je asi na úrovni jednonohej stoličky. Rovnako zle jej ide aj tanec, túto činnosť zrejme nikdy nemala v krvi. Tancovať s ňou naozaj nechcete, ani raz sa totiž nevedela vyvarovať toho, aby svojmu partnerovi nepošliapala nohy. A keď už sme pri tom, v čom všetkom je ľavá, bolo by fajn spomenúť to, že so slovami odriekanými nahlas nikdy nebola zadobre. Buď sa zakokce, alebo hovorí príliš potichu, alebo sa vo vetách tak stratí, že skončí pri úplných nezmysloch síce s hlavou, no bez päty. Vyjadrovanie sa pomocou slov je pre ňu čosi neopodstatnené, no minimálne sa snaží, keďže to väčšinou nikto nechápe. Mohla by z nej byť nádejná spisovateľka, ak by už nebola korunnou princeznou, ktorej postavenie bohužiaľ zaberá veľkú časť z jej voľného času. Beztak si ale vždy radšej vymýšľala vlastné príbehy, ako čítala tie už vymyslené. Neverí ani tak v to, že všetci sú výlučne dobrí, nech sa správajú akokoľvek, ale čoho sa nevzdáva je to, že každý si zaslúži druhú šancu. Alebo tretiu. Štvrtú. Piatu. Osemdesiatuprvú. Nie, vážne, môžte ju bodnúť do chrbta aj tisíckrát a odpustí vám. Nejako. Vždy. A tiež príliš ľahko verí, až to nie je pekné. A tu sa ponúka otázka, či mala smolu alebo šťastie, keď ešte nestretla nikoho, pri kom by to zistila. Zrejme oboje. Alebo ani jedno. Po doterajšom živote prežitom v bubline ďaleko od všetkého si neskutočne váži slobodu, hoci ju nikdy nemala a naozaj ani mať nebude, a voľné, veľké priestranstvá, hoci tie mala, no len ako ďalší prikrášlený pojem tak moc vzdialený pravde. Má panický strach z uzavretých priestorov, menších miestností, nižších stropov, úzkych uličiek a z veľa ľudí pokope, pretože to sa dá rátať za uzavretý priestor ešte na tisíc iných spôsobov. Výšky naopak miluje, aj keď práve na tomto nie je nič závideniahodné. Ale ponúkajú voľnosť a zdanlivé nekonečno, narozdiel od stiesnených maličkých chodbičiek alebo uzučkých priechodov v jaskyniach.
